V živote netrpela biedou, naopak, vojvodkyňa z Norfolku býva s manželoma piatimi deťmi v majestátnom hrade Arundel. Ak by ste však čakali dámu v rokoch, ste na omyle. Georgina je bezprostredná Angličanka, ktorá pomáha bezdomovcom nielen vo svojej krajine, ale aj na Slovensku. "Som Georgina, " predstavuje sa usmiata štyridsiatnička, ktorá chce vedieť o bratislavských bezdomovcoch všetko. A zatiaľ čo ju predajca NOTA BENE Andrej pozýva do svojej záhradnej chatky, zabudnuté rozsvietené svetlá v aute vybíjajú baterku. Pre vojvodkyňu z Norfolku to nie je problém. Bez rečí si vysúka rukávy a pustí sa roztláčať auto. S touto zaujímavou Angličankou, ktorá nedávno prišla do Bratislavy, vám prinášame exkluzívny rozhovor.

- Ste sponzorkou charitatívnej organizácie Depaul Slovensko a nízko prahovej nocľahárne. Prečo ste sa rozhodli pomáhať bezdomovcom?
Viete, som šťastná, žijem nádherný život.
Mám rodinu, manžela a deti, a keď som mala možnosť stretnúť sa s bezdomovcami, prišlo mi ľúto práve tých detí.
Ak môžem urobiť niečo, aby som zlepšila ich život, tak prečo nie?

- Je nejaký rozdiel medzi bezdomovcami v Anglicku a na Slovensku?
Aj v Anglicku máme obrovský problém s bezdomovectvom.
Bezdomovci sú všade rovnakí.
Sú to ľudia, ktorí nemajú priateľov a túžia ich mať, majú len samých seba.
Pohybujú sa len v spoločnosti bezdomovcov, čo nie je jednoduché.
Sú to ľudia, ktorí stratili dôstojnosť, ktorí sú ničí ma snažia sa prežiť každý jeden deň.
Napriek tomu ostávajú ľuďmi a sú úprimní. Rada s nimi pracujem.

- Váš život v majestátnom hrade Arundel sa so životom bezdomovcov nedá porovnať. Dokážete im porozumieť?
Je to extrémny rozdiel. Snažím sa im porozumieť.
Aj keď som nikdy nebola v koži bezdomovca a vždy som mala domov.

- Žijete v hrade, ktorý je otvorený aj pre verejnosť. Ako vyzerá váš deň?
Každý deň je iný a zároveň náročný.
Som matkou piatich nádherných detí, s ktorými bývame v obrovskom hrade.
Je otvorený aj pre verejnosť šesť dní v týždni, sedem mesiacov v roku.
Hrad zamestnáva viac ako stopäťdesiat ľudí, navštívi ho viac ako stotridsaťtisíc ľudí ročne.
O jeho údržbu, zveľaďovanie a zamestnancov sa stará môj manžel.
Ja spolupracujem s miestnou charitou a komunitnými skupinami.
A, samozrejme, zapájam sa do práce Depaul International a Depaul Slovensko.

- Príbeh tretieho vojvodu z Norfolku hovorí, že pred doživotným väzením samu podarilo spolu s manželkou utiecť. Nestrašia vás niekedy vaši predkovia?
Hovorí sa, že na hrade Arundel sú duchovia, mnoho ľudí videlo muža bez hlavy.
Osobne som nič také nevidela, možno sa boja oni mňa.

- Vediete svoje deti k charite, k pomoci druhým?
Sú to úplne normálne deti a ako všetci rodičia aj my sa ich snažíme formovať.
Najlepšia je asi cesta osobného príkladu.
A tá už priniesla ovocie - moja dcéra učila deti v Malawi a istý čas strávila v Nairobi.

- Čo potrebujú bezdomovci najviac?
V prvom rade potrebujú mať strechu nad hlavou, miesto, kde je teplo, oblečenie a jedlo.
To sú základné potreby, ku ktorým patrí milé slovo.
Tiež potrebujú mať opäť svoje doklady.
Tie mnohí z nich postrácajú, pretože prepadnú alkoholu, ktorý im pomáha prežiť.
Treba im pomôcť postaviť sa opäť na nohy, nájsť si prácu, miesto, kde budú bývať.

- V čom spočíva vaša pomoc?
Stretávam sa s bezdomovcami, s miestnymi predstaviteľmi, pomáham hľadať zdroje finačných prostriedkov.

- Dávate aj peniaze žobrákom na ulici?
Vraví sa, že takáto podpora nepomáha bezdomovcom postaviť sa na vlastné nohy.
Čo sa týka mňa osobne, neobídem takého človeka bez toho, aby som mu neprispela.

- Ľudia často argumentujú tým, že byť bezdomovcom je dobrovoľný spôsob života, že ak niekto chce, vie si nájsť prácu a nestratí strechu nad hlavou.
Často sa stretávam s týmto argumentom.
Je veľmi jednoduché takto odsúdiť ľudí.
Myslím si, že nikto sa dobrovoľne nerozhodne pre život na ulici, pre to, aby bol odmietaný spoločnosťou.

- Patria emócie k tejto práci?
Určite. Dávam sa viesť emóciami, ale, samozrejme, využívam aj rozum a snažím sa nepozerať na realitu ružovými okuliarmi.
Dôležité je byť empatický.

- A čo sklamania?
Robím, čo sa dá, a keď sa niečo nedarí, skúšam to inou cestou.

- Čo ste sa naučili od bezdomovcov?
Že sme všetci rovnakí. Spomínam si na svoju prvú návštevu nocľahárne pre bezdomovcov v Bratislave.
Stretla som sa tam s mužom, ktorý somnou hovoril perfektnou angličtinou.
Mal vysokoškolské vzdelanie, ovládal päť jazykov, ale keď sa dostal do problémov, systém ho nechal padnúť.
Stratil všetko a ocitol sa na ulici.
Tiež som sa naučila od nich viac dávať.
Byť vďačná za to, čo mám, byť veľkorysá, mať súcit a dávať lásku.

Zdroj: NOTA BENE

< Predošlý		Nasledujúca >