Dňa 18. mája 2010 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva tri rozsudky v prípadoch sťažovateľa Bíra proti Slovenskej republike a dva rozsudky v prípadoch sťažovateľky Kociánovej proti Slovenskej republike.

V prvom prípade pán Bíro žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku nespravodlivosti a neprimeranej dĺžky konania o uloženie povinnosti splniť zmluvné záväzky a o náhradu škody. Vzhľadom na to, že konanie sa začalo v máji 2000 a stále neskončilo, dĺžka konania v súčasnosti predstavuje takmer 10 rokov. Počas tohto obdobia sa vecou zaoberali súdy na troch stupňoch konania, pričom sa rozhodovalo prevažne o procesných otázkach. Okrem toho sťažovateľ namietal, že vo vzťahu k dĺžke napadnutého konania nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru. Zároveň namietal porušenie článku 14 Dohovoru, ktorý zakazuje diskrimináciu.

Dĺžkou konania sa dvakrát zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky na základe ústavnej sťažnosti. V konaní o prvej sťažnosti ústavný súd rozhodol, že Okresný súd Bratislava I porušil sťažovateľove právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi 30 000 Sk (v tom čase približne 900 eur) ako primerané finančné zadosťučinenie z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Druhú ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu, že nespĺňala procesné podmienky na konanie.

Európsky súd pre ľudské práva sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ stratil postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jeho práv a priznal mu odškodnenie. V dôsledku toho sa od sťažovateľa ani nevyžadovalo, aby podal novú ústavnú sťažnosť. S poukazom na posudzovanú dĺžku predmetného konania, ktoré stále prebieha, ako aj na skutočnosť, že v konaní vznikli po náleze ústavného súdu ďalšie prieťahy, Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Zvyšné námietky sťažovateľa odmietol ako zjavne nepodložené.

Pán Bíro požadoval 33 117 eur ako náhradu majetkovej škody a 33 194 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy. Okrem toho si uplatnil 337 eur ako náhradu trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom a 109 eur za náklady vynaložené pred Európskym súdom pre ľudské práva. Európsky súd pre ľudské práva zamietol sťažovateľov nárok na náhradu majetkovej škody, lebo nezistil príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou škodou. Na druhej strane priznal sťažovateľovi 2 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 30 eur ako náhradu nákladov a výdavkov vynaložených v konaní pred medzinárodným súdnym orgánom. Nárok na náhradu trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom zamietol z dôvodu, že mu už boli priznané zo strany ústavného súdu.

V druhom prípade pán Bíro žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru v dôsledku nespravodlivosti a neprimeranej dĺžky konania o náhradu škody. Konanie sa začalo v novembri 2003 a stále neskončilo. Trvá teda viac ako 6 a pol roka na dvoch stupňoch konania. Okrem toho sťažovateľ namietal, že vo vzťahu k dĺžke napadnutého konania nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru. Zároveň namietal porušenie článkov 3, 14 a 17 Dohovoru.

Sťažovateľ sa trikrát sťažoval na dĺžku konania aj na ústavnom súde prostredníctvom ústavnej sťažnosti. Ústavný súd však všetky tri podané sťažnosti odmietol. V prvom prípade ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je neprípustná pre nevyčerpanie iných prostriedkov nápravy, keďže sťažovateľ predtým nepodal sťažnosť na prieťahy predsedovi okresného súdu. V druhom prípade bola sťažnosť odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. V treťom prípade ústavný súd odmietol sťažnosť z dôvodu, že od posledného preskúmania sťažnosti uplynulo len 7 mesiacov a toto obdobie bolo príliš krátke na to, aby ho ústavný súd osobitne posúdil.

Vo svojom rozsudku sa Európsky súd pre ľudské práva nestotožnil s argumentáciou vlády, že celková dĺžka konania nebola neprimeraná a že sťažovateľ mohol po poslednom rozhodnutí ústavného súdu podať novú ústavnú sťažnosť. Hoci po preskúmaní okolností prípadu Európsky súd pre ľudské práva zistil, že sťažovateľ svojím správaním prispel k dĺžke konania, nemohlo to podľa neho ospravedlniť jeho celkovú dĺžku. Z toho dôvodu konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Okrem toho skonštatoval aj porušenie článku 13 Dohovoru v súvislosti so skutočnosťou, že sťažovateľ sa nedomohol vo vzťahu k podstatnej časti konania žiadnej nápravy. Zvyšné námietky sťažovateľa odmietol z dôvodu ich zjavnej nepodloženosti.

Pán Bíro požadoval 1 727 eur ako náhradu majetkovej škody a 10 000 z titulu nemajetkovej ujmy. Okrem toho požadoval 54 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. Európsky súd pre ľudské práva zamietol sťažovateľov nárok na náhradu majetkovej škody, priznal mu však 3 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 54 eur ako náhradu nákladov a výdavkov.

V treťom prípade pán Bíro žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru v dôsledku nespravodlivosti a neprimeranej dĺžky konania o náhradu škody. Konanie sa začalo v decembri 2001 a skončilo sa v januári 2008. Trvalo teda 6 rokov a takmer 2 mesiace na dvoch stupňoch konania. Zároveň sťažovateľ namietal, že vo vzťahu k dĺžke napadnutého konania nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru. Okrem toho namietal porušenie článkov 14 a 17 Dohovoru.

Dĺžkou konania sa dvakrát zaoberal aj ústavný súd na základe ústavnej sťažnosti. V konaní o prvej sťažnosti ústavný súd rozhodol, že Okresný súd Trnava porušil sťažovateľove právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi 20 000 Sk (v tom čase približne 531 eur) ako primerané finančné zadosťučinenie z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Druhú ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu, že v čase jej podania bolo predmetné konanie skončené.

Vo svojom rozsudku sa Európsky súd pre ľudské práva nestotožnil s argumentáciou vlády, že vzhľadom na nález ústavného súdu sťažovateľ nemôže byť viac považovaný za obeť porušenia práv podľa Dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Zvyšné námietky sťažovateľa odmietol ako zjavne nepodložené.

Pán Bíro požadoval 147 177 eur ako náhradu majetkovej škody a nešpecifikovanú sumu z titulu nemajetkovej ujmy. Okrem toho si uplatnil spolu 384 eur ako náhradu nákladov a výdavkov vynaložených v konaní pred ústavným súdom, ako aj Európskym súdom pre ľudské práva. Európsky súd pre ľudské práva zamietol sťažovateľov nárok na náhradu majetkovej škody, ale priznal sťažovateľovi 1 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 180 eur ako náhradu nákladov a výdavkov.

Pani Kociánová žalovala Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru dĺžkou konania o jej žalobe z roku 1997, ktorou sa domáhala práva nazrieť do dokumentácie obchodnej spoločnosti a následného konania o výkon rozhodnutia. Celková dĺžka konania, vrátanie konania o výkon rozhodnutia, predstavovala 7 rokov a 6 mesiacov. Okrem toho sa sťažovala na porušenie majetkových práv v zmysle článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.

Sťažovateľka napadla celkovú dĺžku konania aj na ústavnom súde, ten však odmietol jej ústavnú sťažnosť čiastočne z dôvodu, že ju nepodala voči dotknutým orgánom v čase, keď konanie pred nimi ešte prebiehalo, čiastočne pre nevyčerpanie iných dostupných prostriedkov nápravy a čiastočne z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo svojom rozsudku sa Európsky súd pre ľudské práva nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľka nepodala sťažnosť v súlade s formálnymi požiadavkami na podanie sťažnosti a ustálenou praxou ústavného súdu a vyhlásil sťažnosť za prijateľnú. Po preskúmaní predmetného konania Európsky súd pre ľudské práva zistil, že dĺžka konania bola neprimeraná a skonštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru. Okrem toho skonštatoval aj porušenie článku 13 Dohovoru z dôvodu, že hoci sťažovateľka formulovala svoju ústavnú sťažnosť spôsobom, ktorý by umožnil ústavnému súdu preskúmať celkovú dĺžku konania, nedomohla sa žiadnej nápravy.

Pani Kociánová si uplatnila 15 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 450 eur z titulu trov konania. Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľke 4 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy, avšak jej nárok na náhradu trov konania zamietol z dôvodu, že ho sťažovateľka nepodložila žiadnymi dokumentmi.

V ďalšom prípade pani Kociánová žalovala Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru nespravodlivosťou a dĺžkou konania o vyslovenie neplatnosti uznesení, vedeného na Krajskom súde v Bratislave. Konanie sa začalo v septembri 1997 a skončilo sa v máji 2004. Trvalo teda 7 rokov a 1 mesiac na jednom stupni konania. Okrem toho sa podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru sťažovala na porušenie jej majetkových práv.

Dĺžkou konania sa dvakrát zaoberal aj ústavný súd, ktorý na základe prvej ústavnej sťažnosti rozhodol, že Krajský súd v Bratislave porušil sťažovateľkine právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľke 40 000 Sk (v tom čase približne 985 eur) ako primerané finančné zadosťučinenie z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Druhú ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, keďže v čase je podania bolo už konanie právoplatne skončené.

Európsky súd pre ľudské práva sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľka stratila postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jej práv a priznal jej odškodnenie. Konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Zvyšné námietky sťažovateľky odmietol z dôvodu ich zjavnej nepodloženosti.

Pani Kociánová požadovala 82 984,79 eur z titulu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Tiež požadovala 400 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. Európsky súd pre ľudské práva zamietol sťažovateľkin nárok na náhradu majetkovej škody, lebo nezistil príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou majetkovou škodou. Na druhej strane priznal sťažovateľke 1 300 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Nárok na náhradu nákladov a výdavkov zamietol z dôvodu, že ho sťažovateľka nepodložila žiadnymi dokumentmi.

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti SR